Túlavá mačka (1/2)

25. august 2015 at 20:47 | Gréti |  Jednorázovky

TÚLAVÁ MAČKA

1. časť

Dĺžka: Jednorázovka rozdelená z dôvodu... Bola pridlhá na jeden článok
Žáner: Realistické prekvapenie (rozumej: netuším, čo presne sa z toho vyvinie) - akcia s prímesou hororu nadnesená vtipom
Definícia žánru: BLAH.
K úvodu: Chcem ísť spať a nezobudiť sa skôr, než do Silvestra. Nanešťastie mám veľa naplánovaného (ja to volám práca, pre iného vyhnutné zlo) a toto je moja prokrastinácia. A jej dielo.
Príbeh sa odohráva v malom Nórskom meste a hlavná postava sa volá Skule Brekke. Všetko ostatné v príbehu :)



Tresk!
"Máte ho?"
"Šiel týmto smerom!"
Tancujúce žlté svetlá. Zažmúril som oči.
Ak mienia takto pokračovať prisahám, že sa čoskoro budú zodpovedať vlastnej smrti.
Tresk!
"Stratili sme ho."
Pozviechal som sa z postele, aby som následne vyzrel von oknom. Z diania som však už zachytil iba dve miznúce siluety v čiernych uniformách a baterkami v rukách.
Znova...
Prečo sa toto deje práve mne?


Čelom som sa unavene oprel o studené sklo. Pozoroval som, ako sa na ňom tvorí obláčik pary.
Deje sa to už po druhý krát v tomto týždni. V utorok tu naháňali ozbrojeného lupiča. Zahrali sa s ním na naháňačku naprieč vyše polovicou pozemkov severnej časti mestečka, záhradných trpaslíkov starej pani oproti použili ako prekážkovú dráhu v súťaži "kto sa potkne ako prvý" a na konci ulice postrelili mohutnú nemeckú dogu. Asi je ľahké pomýliť si postavu psa s postavou človeka. Hmýrilo sa to v kríkoch namiesto toho, aby to utekalo a stálo to na štyroch vo svojich deväťdesiatich centimetroch výšky. Ale ani tieto obety k nim šťastenu nepriklonili. Zlodej ušiel.
Zostala po ňom iba čierna pištoľ z hračkárstva.
Ťažko povedať, na ktorej z bojujúcich strán bol stupeň idiócie ťažší.
Odlepil som sa od okna a dlaňami som si pošúchal tvár.
"Koľko je hodín?"
Po tme som nahmatal studený povrch mobilu na stole. 0:16. Nedeľa je v pekle.
Buch. Žblnk.
Strhol som sa. Môj pohľad sa automaticky obrátil k dverám.
Tma.
Načúval som tichu.
Možno sa mi to zdalo. Únava dokáže svoje. Človek má rovno po zobudení, hlavne ak spal málo, ešte popletené zmysly. Vyzerajú ako klbko vlny a ani za boha sa nechcú rozmotať. Lupičov s hračkárskymi zbraňami som mohol pokojne vypustiť z hlavy.
Len halucinácia. Alebo Risa, alebo Sitron.
Poradia si aj sami...
Silueta.
...
Dup. Dup.
Tiché kroky smerovali dolu. Ku mne.
Vo výhľade mi zavadzali jednotlivé drevené tyče zábradlia. V útržkoch som ale spoznal krokom nadskakujúce husté vlasy.
"Risa?"
Dievčina náhle v strachu skamenela na poslednom schode. Veľkými lesknúcimi sa očami prečesávala prízemie. Potom si ma všimla. Stál som na prahu dverí hneď vedľa schodov.
"Čo sa toľko ľakáš?"
"Zobudila som ťa?" spýtala sa opatrne.
"Nie, nespal som," zaklamal som. Trápila by sa, keby som jej povedal, že ma zobudili. Vzala by si to na seba, i keď to s ňou nemalo absolútne nič spoločné. "Čo sa deje?"
Dovtedy sa ani nepohla.
"Na to, že si nespal máš rozospatý hlas," podotkla.
Naopak jej hlas známky spánku nevykazoval.
"A ty si nejaká veľmi aktívna na to, že si ešte pred chvíľou spala."
"Nespala som," pokrútila hlavou.
Podišiel som k nej a posadil som sa na schody. Chytil som ju okolo pása a stiahol som ju k sebe na kolená.
"Zobudili ťa?" pohladil som ju po vláskoch.
"Nie," odvetila prosto. "Len som sa bála."
"Čoho si sa bála?"
"Znovu tu behajú..."
"Viem. Všimol som si. Asi sa sem vrátil ten šašo z utorka. Jeho pištoľ nebola skutočná. Nemusíš sa báť, ten ti neublíži," povzbudivo som sa usmial.
Až na to, že najnebezpečnejší sú tí bez rozumu.
"Nie, jeho už chytili," vysvetlila.
"Chytili? Odkiaľ to vieš?" zamračil som sa. Snáď ju sem neprišla Ulvarna strašiť, pokiaľ som nebol doma. Občas by stará klebetnica potrebovala pásku na ústa.
"Z televízie. Hovorili to v správach."
"Prečo ty vôbec pozeráš takéto veci?"
"Ja... Ja som to iba započula!"
"Nemusíš klamať Ris, vieš, že ťa za to nezjem. Ale taktiež vieš, že televízne noviny..."
"Ja nie! Pani Juhlová ich pozerala!" zastavila ma rýchlo. Potom potíšku dodala: "Ja som iba započula, čo hovorili."
"A čo ešte okrem utorkového incidentu?" podvihol som obočie.
Odvrátila odo mňa tvár do druhej strany a začala si nervózne prepletať prsty.
Deti sú zvedavé.
I keď som jej zakázal podobné veci pozerať, našla si spôsob, ako ma obísť.
Povzdychol som.
"Cicuška, zakázal som ti to, aby sme predišli problémom, nie preto, že som si zmyslel a chcel som ti urobiť napriek. Ani sa nedivím, že sa po toľkých blbostiach bojíš zaspať," pritiahol som si ju k sebe do objatia.
Zvonka sa naďalej dalo počuť hlasy policajtov a štekanie psov. Koho to preboha hľadali?
Okno. Počul som ich jasne, cez otvorené okno.
"Ale ja som počula buchot z kuchyne."
"Sitron pravdepodobne chytil koliesko."
"Nie, Sitron bol po celý čas so mnou. Spal na mojom vankúši a priadol."
"Tak to potom muselo prísť z vonka. Sama vidíš, aký rámus dokážu narobiť kvôli ničomu."
"Ale ono to určite prichádzalo z domu," protestovala.
"Si unavená, Risa. Ver mi, nikto tu okrem nás dvoch so Sitronom nie je," usmial som sa na ňu. "Teraz choď spať."
"Určite?"
"Určite."
Nepohlo ňou.
"Nemusíš sa báť," prebehol som jej rukou po chrbte.
"Nemôžem prísť k tebe spať?" zamumlala.
"Si veľké dievča a veľké dievčatá spia vo vlastnej posteli. Navyše, tam máš Sitrona."
"Vážne...?" nástojila.
"Dohodnime sa takto. Ty si teraz pôjdeš hore laškať a ja ti dovtedy pôjdem pripraviť horúcu čokoládu. Čo ty na to?"
"A povieš mi aj rozprávku?" hlas jej poskočil od radosti.
"Ale musíš mi sľúbiť, že sa posnažíš zaspať."
"Dobre," vyskočila.
Rozbehla sa do svojej izby. Videl som, ako sa z otvorených dverí na chodbu vylialo trocha svetla.
Obrátil som sa a zahľadel som sa do hlbokej tmy, čo sa rozprestierala predo mnou. Postavil som sa. Smer kuchyňa.
Pokúsil som sa nevliecť a zoštandardniť svoj krok.
I ja som ten buchot počul. Nie príliš hlasný ani neprítomný, akoby bol len potrebné zlo. Nevyhnutný zvuk. Musel existovať, pretože sa stal, ale nebol výrazný. Naopak, bol až alarmujúco nenápadný. Len ťuknutie hrnca o povrch kuchynskej linky.
Jeden taký hrniec stál vedľa šporáku pod oknom. S polievkou, na ktorú som zabudol. Kebyže nie, teraz by tam nestála.
Prišiel som domov o pól desiatej, unavený ako pes. Poďakoval som sa pani Juhlovej za to, že dala pozor na Risu. Povedala, že spolu niečo, polievku, uvarili. Že ju nechali vonku, nech ochutnám, ale potom ju mám odložiť do chladničky. Ale po tom, čo som skontroloval Rise bola môjou ďalšou zastávkou posteľ.
Únava je potvora.
Jednoducho som zabudol na existenciu varenej tekutiny v kovovej nádobe. Nezmohol som sa na viac, len podľahnúť spánku. Ani mi nenapadlo kvôli mrazom skontrolovať a prípadne pozatvárať okná.
"Nechali sme tam otvorené okno, aby sa tu prevetral vzduch, potom ho zavri."
Akoby som bol malé dieťa a nevedel, ako sa jedna domácnosť riadi. Alebo na mne tiež videla únavu.
Túžba zvaliť sa a nezobudiť sa skôr, než do týždňa. Nedalo sa tomu zabrániť. Najradšej by som jej teraz prepadol znovu. Ale vyprchala...
Vytratila sa.
Nechcel som svoju malú sestru strašiť, ale aj ja som si bol istý tým, že nie sme sami.
Zastal som na prahu. Nahmatal som vypínač.
Nech tu už bol ktokoľvek, doteraz sa neunúval predstaviť. Nechcel, aby sa o ňom vedelo. Takže sa dá predpokladať, že pri svojom pláne zotrvá.
Mohol odísť. Mohol sa skryť. S istotou ho hľadať nebudem.
Klik.
"Haa-! Preboha!"

-------------------------------------------------------------------------------------------------------
(Poznámka autorky na záver)
Vydochýnam.
Čoskoro sa vystriem na dlážku (Hah, koberec zdarma. Kto chce?). Využite toho, dám vám adresu a môžete príśť si o mňa poutierať nohy. Áno, budem rohožka. Rohožka z pravej kože (žiaden čínsky výrobok, slovenská kvalita).
No prosím, poďte ďalej.

WAAAH!

Napísala som. Nuž, niečo. Na viac som sa nezmohla.
Je to neohrabané. Miestami neprepracované. Dokonalý nezmysel na tretiu (toto nie je spisovateľská depresia, ale spisovateľská únava skĺbená s prehnanou sebakritikou.).

Dobrú noc a pekné oxidovanie :)
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Alethea Alethea | Web | 25. august 2015 at 23:41 | React

Môžem ignorovať tvoju poznámku pod čiarou? Tú, kde hovoríš, že to nie je dobré - pretože mne sa to páčilo. Akože fakt. Strašne fajn sa to čítalo a náhodou to nie je neohrabané, ale má to hlavu aj pätu! Môžem si poprosiť druhú časť? O:) Fakt príjemné čítanie :)

2 Penny Mizuki Allonsy Penny Mizuki Allonsy | Web | 26. august 2015 at 9:45 | React

Mne se to nahodou libilo. A to myslim uprimne vazne :) Jsem zvedava a tesim se na dalsi cast ^^
Jinak, co se tyce toho predchoziho clanku, je to ponekud fail :'DD *citi se blbe* :'D Ale aspon jsem se neco dozvedela o te synestezii :D Ano ten gif byl s Hachikem. Taky si u neho brecela? T_T :D

3 Kai Kai | Email | Web | 30. august 2015 at 2:13 | React

Hele, takhle - nemysli si, že ti jen oplácím laskavé komentáře na mém blogu, protože o to tu vůbec nejde. Nejsem ten typ člověka, co lidem líbá paty, aby se jim zavděčil, to tak; takže to, co ti řeknu, ber naprosto upřímně! Nepřestávej psát! Jsi fakt dobrá, aspoň ty kousky, které jsem od tebe vždy četla :) A to jakože FAKT!! Líbilo se mi to z toho důvodu, že mi to přišlo prostě jako tvoje - nemělas žádné zdlouhavé nudné popisy, kterými trpím já a dialogy byly smysluplné a když to řeknu blbě, páč mě zrovna nic jiného nenapadá, tak byly i nesmírně "charismatické". Nepíšeš zbytečně dlouhé věty, do kterých se často rádoby pisálci zamotávají a víš, čím to je? Že na rozdíl ode mě si na rádoby pisálka nehraješ - já jo :D Proto se mi i tvá povídka zdála super :) Šup druhou část!! :D

4 Sasha Sasha | Web | 10. september 2015 at 20:25 | React

čakám na druhú časť :) autor vie malokedy ocenit svoje dielo, ale ako čitateľa ma to bavilo, na večer super :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement